« Spať na zoznam

 

Rola rekvizít v terapii tancom a pohybom v skupine matky s deťmi

Kontext práce:

 

Počas posledného roka v rámci stáže, ktorú som vykonávala počas výcviku Dance Movement Therapy, som spolupracovala s Rodinným centrom MANNA v Novom Meste nad Váhom. Centrum poskytuje priestory pre matky na MD a ich deti, v ktorých môžu spoločne tráviť čas; ponúka rôzne workshopy; prednášky a aktivity, ktoré smerujú k rozvoju rodičovských kompetencií v oblasti výchovy, partnerského života, trávenia voľného času s deťmi etc.

 

Skupina matky s deťmi

 

Teoretický vstup: S prácou so skupinou matky s deťmi som sa stretla v rámci výcviku DMT vďaka Bonnie Meekums. Jej práca ma inšpirovala aj pri tvorbe štruktúry našej skupiny, pri výbere tém a v celkovom prístupe.

 

„O čo sa v podstate snažíme počas tanečnej terapie skupín rodičov s deťmi je opätovné vytvorenie atmosféry raného detstva, pričom využívame rozvojové možnosti dieťaťa. Preto povzbudzujeme chvíle pokoja, kde nie sú presné pravidlá a je málo intervencií zo strany terapeuta, rovnako aj štruktúrované aktivity, ktoré ponúkajú možnosť rozvíjať túto ranú komunikáciu, ktorá je založená na rytme, tvare tela, zvukoch, dotyku a pohybe, a ktorú je možné takýmto spôsobom prestaviť“ (B. Meekums, Back in Touch Manual).

 

Inšpirujúcim teoretickým kontextom bol pre mňa nesporne Winnicotov koncept „holding environment“. Winniccot tvrdí, že „holding environment“ je 3-dimenzionálny priestorový vzťah, pričom čas je postupne dodaný. Priestor, čas, telo – charakteristiky pohybov tiel v priestore; pohybov matky a dieťaťa. Moulding matky, ktorý vytvára pocit bezpečia, úkrytu. Podľa autora je schopnosť dieťaťa napredovať k zrelosti z veľkej časti závislá na schopnosti matky ponúknuť dieťaťu bezpečný „holding“ počas raného detstva. Pretože dieťa sa nevyvíja nezávisle od svojho prostredia, ale v súčinnosti s ním. A prvou vzťahovou osobou je najčastejšie jeho matka. Winniccot predpokladá, že matkina tvár je akoby zrkadlom, do ktorého sa môže dieťa zapozerať a nájsť sa v ňom. Deti v ideálnom prípade dostávajú späť to, čo dávajú. Matka zdieľa pocity dieťaťa, necháva sa ním viesť, asistuje mu. Aj podľa Sterna je zrkadlenie dôležité pri rozvoji poznávania vlastnej emocionálnosti a pocitu „ja“.

„Mirroring“ zrkadlenie sa používa v troch základných významoch:

  1. imitácia (doslovné napodobňovanie)
  2. zdieľanie alebo pripojenie sa k vnútornému stavu toho druhého
  3. verbálne potvrdzovanie

 

V našej skupine sme sa hlavne zamerali na 1. a 2. V skupine som spočiatku dbala na zrkadlenie tvarov a na vnímanie celkového emocionálneho stavu dieťaťa (Ako sa asi cíti dieťa? Ako sa v tom pohybe cítim ja?). Postupne som pozornosť matiek upriamovala na priestor, v ktorom sa dieťa hýbe; úsilie, ktoré dieťa vynakladá pri pohybe a rytmus, v ktorom dieťa vykonáva pohyby a jednotlivé činnosti. Dôležité bolo „byť s ním“, „zdieľať s ním“, „pripojiť sa k nemu“, „zúčastniť sa“ na jeho hre.

 

Skupina: Na odporúčanie B. Meekums, začať so skupinou „zdravých“ dvojíc a po získaní skúseností pokračovať v práci s dvojicami, u ktorých je diagnostikovaná porucha väzby, či iná psychologická diagnóza, som vytvorila skupinu z tých matiek s deťmi, ktoré prejavili záujem a pravidelne či sporadicky navštevovali Rodinné centrum Manna v Novom Meste nad Váhom. Naša skupina bola z organizačných dôvodov OTVORENÁ. Na prvé stretnutie prišlo päť dvojíc, z toho dve dvojice sa už viac krát neobjavili. Na ďalších stretnutiach sa dvojice ustálili a ich počet sa pohyboval od dvoch do piatich dvojíc, jeden krát bola na hodine iba jedna dvojica.

 

Matky: vek 26 – 32 rokov; SŠ/VŠ; usporiadané rodiny; sociálne zabezpečené; väčšinou išlo o prvé dieťa, u dvoch mamičiek o druhorodené

 

Vek detí:

na začiatku stretávania sa: 10 mesiacov – 25 mesiacov

na konci stretávania sa: 15 mesiacov – 30 mesiacov

 

Krátky popis motorického a psychologického vývinu v jednotlivých štádiách

 

6 detí (3 dievčatá; 3chlapci), ktoré sa zúčastnili skupiny, boli v čase práce s nimi v druhom roku života

3deti (10 m – 18 m) vo fáze: análny rytmus indulging (libidálny) – twisting (vrtivý)

3 deti (18 m - 24 m) vo fáze: análny rytmus fighting (sadistický) – strain/release (napnúť/uvoľniť)

 

2 deti (24 m – 30m) (1 dievča; 1 chlapec) boli v prvej polovici tretieho roka života tj. vo fáze: uretrálny rytmus indulging (libidálny) – running/drifting (bežať/unášať sa)

 

análny rytmus indulging (libidálny) – twisting (vrtivý)

- súvisí s biologickou funkciou pasívnej defekácie

- tento rytmus je inciátorom hry; ceriace zuby sa menia na úsmev, roztomilé uťahovanie si, hru;

- dieťa sa hýbe z panvy: lezenie, plazenie, vyliezanie, vstávanie do kolísavej pozícii v stoji – postavenie sa so sebou prináša nový pohľad na svet a ponúka iný vzťah k tiaži

- podľa Mahler ide o subfázu fázy separácie – individuácie

- typická explorácia: „Čo to je?“

- základ adaptácie

POSTOJ TELA: flexibilný; twisting; ponúka ešte slabú stabilitu; ide o fázu prechodovú z horizontálnej roviny do vertikálnej


análny rytmus fighting (sadistický) – strain/release (napnúť/uvoľniť)

- rytmus aktívneho vyprázdňovania

- súvisí s psychologickým procesom: držanie; tlačenie; pustenie

- šíri sa z dolnej časti tela a prináša pomerne stabilnú pozíciu tela, ktorá podporuje vzpriamenú polohu; dieťa stojí pevne, získava pocit istoty v seba a vzniká túžba po väčšej autonómii a s tým aj túžba konfrontovať iných (zvlášť rodičov) – boj s rodičmi o moc

- deti vyžadujú jasnú štruktúru a presné dôsledne dodržiavané pravidlá

- základ asertivity

- do popredia sa dostáva zoznamovanie sa s paramentrom „tiaže“

POSTOJ TELA: statný; stabilný; plne postavený vo vertikálnej rovine; vertikálna rovina povzbudzuje: stabilitu, konfrontáciu, seba-prezentáciu

 

uretrálny rytmus indulging (libidálny) – running/drifting (bežať/unášať sa)

- rytmus pasívneho močenia

- typické postupné zvyšovanie a znižovanie napätia, s nízkou intenzitou

- deti radi kľučkujú, šuchtajú sa, bezcieľne sa motajú, krúžia

- typická je slabšia kontrola (v rozprávaní; behaní; chodení); takmer neschopné zastaviť (stopping)

- dieťa v tomto veku potrebuje pomôcť s hranicami, potrebuje systém, ktorý mu pomôže dostať oporu v tomto stave nadmernej mobility

POSTOJ TELA: premenlivý, niekedy mdlý/slabý, inokedy energický/rázny; hýbu sa v sagitálnej rovine (vpred-vzad)

 

 

Moja pozícia: V skupine som fungovala ako líder, ktorý určoval štruktúru a následnosť aktivít. Po nejakom čase fungovania skupiny táto funkcia ustupovala, pretože matky samy nadväzovali na jednotlivé aktivity, rovnako sa predlžoval čas improvizácie a spontánneho procesu. Snažila som sa nechávať priestor skupine, aby preberala zodpovednosť za náš spoločne trávený čas. Svoju úlohu som vnímala v tom, aby som zachovala „holding“ priestoru a času vyhradeného na naše stretnutia. Pohyb a proces počas improvizácie (7-10 min v rámci improvizačných cvičení) som pozorovala z boku, len výnimočne som bola na nich priamo účastná.


Počet stretnutí: 15

 

Ciele skupiny:

  • skvalitniť a rozvíjať vzťah medzi matkou a jej dieťaťom
  • posilňovať väzbu medzi matkou a dieťaťom prostredníctvom zrkadlenia (mirroring)
  • ponúknuť matkám novú perspektívu pohľadu na dieťa, v ktorej dieťa vedie pohyb, hru, či aktivitu
  • stimulovať emocionálno-sociálny a psychomotorický rozvoj dieťaťa
  • venovať dieťaťu osobitný čas a špeciálnu pozornosť

 

 

INTERVENCIE

 

  1. Jasne stanovená štruktúra aktivít, ktoré napomáhali adaptácii dvojíc v počiatočnej fáze života skupiny, ale aj pri angažovaní nových členov. Štruktúra sa v hrubých rysoch opakovala každý týždeň, postupne sa rozširovala časť improvizácie a procesu, ale začiatok, stred a koniec stretnutia bol vždy jasný. Popis štruktúry je uvedený nižšie.
  2. Včleňovanie nových aktivít na základe predchádzajúceho pozorovania a identifikácie potrieb napr.
    aktivita s veľkou plachtou, v ktorej sme húpali dieťa pomalým tempom, kolísavým pohybom, pričom matka stála naproti dieťaťu, aby mohli nadviazať očný kontakt a celá skupina stála okolo a držala sa za plachtu (túto aktivitu som včlenila po tom, čo sa na skupine objavil priam nekontrolovaný beh, kotúľanie sa po dlážke bez vnímania okolia, zníženej predikcie možného ublíženia sebe alebo iným a následného potvrdenia matkou, že nedokáže „udržať“ svoje dieťa). Aktivita bola dlho jednou z najobľúbenejších častí stretnutia. Postupne sme pridali obrovské látky, ktorými sme vytvárali nad dieťaťom nebo – mohlo si vybrať, akej farby bude nebo a či vôbec bude (príležitosť k rozvoju kompetencie rozhodovať sa). Táto aktivita napomáha ustáliť rytmickú synchróniu a rozvíja pohybové kvality smerujúce k uspokojeniu (indulging movement qualities) (Laban, 1960 in B. Meekums 1991). Rovnako telo v plachte má prirodzene tvar, ktorý je podobný telesnému tvaru dieťaťa v lone matky, čo môže navodzovať pocit symbiózy a harmónie pred narodením;
    stavanie bezpečného úkrytu z dostupného materiálu (plachty, šatky, stoličky, kresielka, vankúše etc.) ako reakcia na postupné miznutie záujmu o plachtu, ale vzhľadom k cieľom stretnutí, ktorých bolo rozvíjanie väzby, zdalo sa mi vhodné pokračovať v téme „holdingu“, bezpečného miesta, sýtenia vzťahu pozitívnymi emóciami. V danej aktivite sa rozvíjala aj kompetencia spolupráce medzi matkou a dieťaťom.
  3. Aktivity, ktoré ponúkali možnosť rozvíjať schopnosť chrániť vlastné dieťa. Medzi tieto aktivity patrila naháňačka, v ktorej som spolu s osobou zodpovednou z Rodinného centra držali v rukách veľké plyšové zvieratá, ktoré ich naháňali a chceli ich zjesť. Matky boli vyzvané, aby chránili svoje deti vlastným telom. Na záver aktivity som vždy dala pozor, aby sme zvieratá niečím nakŕmili a dali ich spokojné spať.
  4. Slovné inštrukcie, povzbudenia a komentáre. Na prvých stretnutia boli matky zmätené, keď malo dieťa viesť pohyb resp. hru. Potrebovali bližšie inštrukcie napr. skús si všimnúť, ako sa tvoje dieťa hýbe a nasleduj ho, vyskúšaj jeho pohyby, akoby boli tvoje, urob mu zrkadlo, nech sa v tebe vidí; Pozri sa, či v jeho pohyboch prevláda nejaký rytmus a „vyskúšaj ho“; všimni si, aký priestor zaberá, je pri tebe blízko, ďaleko, vzďaľuje sa, približuje; nakoľko aktívny je váš očný kontakt etc.

 


Povzbudzovala som prejavy, ktoré ukazovali na rytmickú synchróniu, momenty naladenia sa na dieťa, posun vo vzťahu, kontakt tam, kde predtým nebol. Niekoľko krát som sa zapojila aj pohybovo do interakcie medzi matkou a dieťaťom, aby som facilitovala pohybový proces a tým povzbudila matku. Komentáre sa týkali najčastejšie skutočností, ktoré bolo možné pozorovať, ale matka si ich nebola vedomá. Komentárov som robila málo. Napr. na 6. stretnutí (takmer na záver stretnutia) prišla nová matka, hneď po príchode chcela od svojho dieťaťa, aby sa zapojilo, vložila ho do plachty a chlapec sa rozplakal. Vyzvala som matku, aby zostala s dieťaťom tam, kde je. Adamko si obul topánky a do konca stretnutia sedel v kresle, odkiaľ všetko pozoroval a mama ho húpala.

 

 

ŠTRUKTÚRA STRETNUTIA

 

Stretnutia trvali 45 minút + 15 minút pre záverečný rozhovor s matkami, deti strážili osoby z centra.

 

ZAČIATOK

Predstavenie sa gestom resp. zvukom spolu s menom dieťaťa a matky (matka povedala svoje meno, ukázala svoje gesto – celá skupina zopakovala a potom povedala meno dieťaťa a ukázala jeho typické gesto a celá skupina zopakovala). Toto cvičenie vnímam ako vhodné na privítanie, ide v ňom o rozpoznanie všetkých členov a ich afirmáciu. Pri tejto aktivite sme sedeli v kruhu, aby sme na seba všetci videli. Tento útvar som volila aj preto, že kruh posilňuje identitu skupiny a predstavuje bezpečný útvar, v ktorom sú všetci členovia rovnoprávni. Ako skupina napredovala, deti nečakali na to, kým ich predstaví matka, často krát prevzali iniciatívu a pohyb viedli sami.

 

Riekanka PRŠTEKY (Raz sa prsty hádali, akú prácu konali. Palec, ten je silný, ukazovák pilný, prostredníček najdlhší, prsteníček najkrajší a malíček najmenší.) Najprv sme ukazovali prstami, potom celým telom. Aktivita zvyšuje poznanie tela (pomenovanie jednotlivých prštekov), išlo o „zahrievaciu“ aktivita, v ktorej rytmickú reč sprevádzal pohyb.

 

Kolo – kolo mlynské: pri tento aktivite sa potvrdilo, že deti milujú opakovanie. Na niektorých stretnutiach sa stávalo, že sa niekoľko krát po sebe riekanka opakovala. Deti určovali, dokedy sa bude spievať. Ak sa stalo, že do tejto chvíle sa nejaké dieťa nechcelo vôbec zapojiť, na kolo kolo mlynské sa pridalo takmer každé.

 

Pesnička v kruhu: (Mamka vedie Macka Macku, ku potôčku na prechádzku, hovorí im pošušky, umyjem vám kožúšky, umyjem vám kožúšky...) Opäť zahrievacia aktivita, v ktorej sa rozvíja komunikácia medzi matkou a dieťaťom, modulácia hlasu, pohybové prejavenie starostlivosti a nežnosti na pozadí celej skupiny.

 

STRED

Improvizácia

 

Matka si s dieťaťom našla priestor, v ktorom s dieťaťom tancovala. Všetci sme spoločne spievali pieseň: Tancuj, tancuj, vykrúcaj. Cieľom tejto aktivity bolo privykanie si na spoločné spievanie a hýbanie sa do rytmu.

 

Tanec so STOP: keď išla hudba, matka s dieťaťom tancovala, keď som ju zastavila, všetci mali za úlohu zastaviť v pozícii, v ktorej sa práve nachádzali. Variácie: matka si s dieťaťom ľahla a pridali sme nejakú pohybovú slučku napr. zatlieskanie, podskočenie, výmena miest etc. Návrhy prichádzali od matiek resp. od detí. Aktivitu som volila kvôli zvýšeniu koordinácie tela, schopnosti ovládať svoje telo, využitie rytmu stáť –a- ísť. Táto aktivita bola pravdepodobne pre túto vekovú skupinu zaradená nevhodne. Deti z nej nemali radosť, vyžadovala si veľkú seba-kontrolu, ktorá pravdepodobne v tomto veku ešte nie je deťom k dispozícii.

 

Následne dieťa viedlo pohyb a matka nasledovala. Išlo o nosnú časť stretnutia. Spočiatku som na ňu vyhradila 7 minút. Na prvom stretnutí matky po dvoch minútach nevedeli, čo robiť, postupne tento čas a priestor využívali plnšie, zvykali si na bytie tu a teraz, na to, že pohyb spontánne plynie a nemusia „nič“ vymýšľať, 9-10 stretnutie bolo takmer celé procesové.

Táto aktivita sledovala základné ciele spoločného stretávania sa. Dieťa vedie, matka nasleduje. Dieťa je-cíti-koná, matka zrkadlí.

 

ZÁVER

 

V tejto časti som uprednostňovala aktivity pokojnejšie, aby som umožnila vzájomný kontakt, dotyk, uspokojenie, spomalenie, vytíšenie. Na prvom stretnutí som na záver ponúkla možnosť tancovať so šatkami, ale v našej skupine sa neosvedčil. Neskôr sme v rámci tejto časti mali aktivitu s veľkou plachtou, relax pod „oblohou“, vzájomné túlenie sa a odpočívanie, stavanie bezpečného úkrytu.

 

Rozlúčenie potleskom pre každé dieťa a záverečný pokrik: ABC mamička ma chce, BDM ja mamičku chcem! Po druhom, či treťom stretnutí tento pokrik úplne vymizol. Veď je jasné, že mamička chce dieťaťa a dieťaťa mamičku – o tom nie sú žiadne pochybnosti!

 

ČASŤ PRE MATKY

 

Po 45 min. venovaných aktivitám pre matky a ich deti, mali samotné matky vyčlenených 15 minút na krátke cvičenie a reflexiu. Cvičenie bolo zamerané na aktivizáciu trupu, spolusúhru medzi centrom tela a perifériou, práca s tvarom tela (kvôli zvýšeniu pripravenosti tela na moulding), uvoľnenie napätia a pod. Reflexia sa niesla v duchu: „Je niečo, s čím by ste sa chceli podeliť s celou skupinou, čo ste si dnes počas improvizácie s dieťaťom všimli, čo ste sa naučili, máte nejaké asociácie či úvahy?“ Vzhľadom k tomu, že zážitok prebiehal na pozadí skupiny, povzbudzovala som matky, aby sa delili o svoje pozorovania. Tu bol aj čas na krátke úvahy z mojej strany, ktoré vychádzali z pozorovania a súviseli s témou, ktorú matky otvorili.

 

TÉMA REKVIZÍT:

 

Počas výcviku som sa stretla s rôznym vnímaním a využívaním rekvizít. Niektorí učitelia s obľubou využívali prácu s predmetmi, boli však aj takí, ktorí vnímali rekvizity ako „zbytočné“, odvádzajúce pozornosť od vnútorného procesu a integrácie. Mne osobne bol bližší druhý prístup, pretože som si vo vlastne praxi všimla, že keď nepoužívam „pomôcky“ typu plachty, šatky, lopty, dokonca ani hudbu, rýchlejšie napredujeme v procese sebapoznávania, emócie sú často krát intenzívnejšie, klient sa môže sústrediť iba na seba, nedelí pozornosť. Vzhľadom k tomu, že skupinové sedenia matky s deťmi sa odohrávali v herni, prirodzene nás obklopovalo množstvo predmetov.

Skúsenosť starších terapeutov vraví, že často v začiatkoch skupinového procesu ponúkajú rekvizity, aby ľudí zbavili napätia, aby im ponúkli ochranný predmet, aby človek nezostal „nahý“. Neskôr, keď sa klienti adaptujú na situáciu, keď vznikne atmosféra bezpečia a dôvery, keď klienti pochopia, že ich terapeut neinštruuje, nemanipuluje, do ničoho nenúti, len dáva ponuky a pomáha im v ich procese poznávania, rekvizity strácajú svoju dôležitosť a postupne sa vytrácajú.

 

 

METODIKA ZBERU INFORMÁCIÍ:

Spočiatku som sa rozhodla sledovať, čo sa deje počas improvizácie. Bola to najdôležitejšia časť, aj keď v štruktúre stretnutia trvala iba 7 minút. Vzhľadom k tomu, že som sa aktívne pohybovo nezúčastňovala na ich interakciách, pozorovala som z boku. Spočiatku to bolo pre matky rušivé, postupne si na túto situáciu – po mojom opakovanom vysvetlení, prečo volím tento postoj – zvykli. Možno do budúcnosti by som volila zúčastnené pozorovanie, aj keby to znamenalo menej informácií. Pozorovania som zapisovala po stretnutí, využívala som opisný jazyk, snažila som sa zachytiť, čo sa dialo, čo robili deti, ako reagovali matky; zapisovala som všetky momenty, ktoré upútali moju pozornosť. Spočiatku som nemala presnú tému výskumu, avšak už po prvých dvoch stretnutiach som si všimla, že veľa vzťahových situácií sa deje okolo hračiek. Preto som sa neskôr v zápisoch sústredila na opis toho, akú úlohu pri budovaní vzťahu majú rekvizity.

 

PROBLÉMY, s ktorými som sa stretla pri zbieraní údajov: najväčším problémom bol fakt, že skupina bola otvorená a dvojice sa striedali, resp. po celú dobu objavovali nové. Bolo náročné akékoľvek zapisovanie pohybu a kvality pohybu, pretože vzhľadom k mojej skúsenosti a zručnostiam by som potrebovala viac času a pravidelný kontakt.

 

1. - 2.- 3.stretnutie: FOCUS NA OBJEKTY

 

- deti najčastejšie sedeli v kútiku s HRAČKAMI, nepoužívali priestor, držali sa pohromade, bola zjavná koncentrácia na hru s hračkami; matky sedeli vedľa detí, často behali očami po priestore, mali skrátený dych, boli napäté, akoby v neistote a očakávaní; ukazovali deťom, čo majú s hračkami robiť, alebo sa paralelne hrali s deťmi, hra bola nesúrodá, randomizovaná, vzájomne sa jednotlivé matky so svojimi deťmi málo ovplyvňovali

-v podstate sa dá povedať, že sa zoznamovali s procesom, v ktorom dieťa vedie – pre mamy to bola situácia natoľko neznáma, že čas vyhradený na improvizáciu – 7 min. – nevyužili a po dvoch minútach nastalo zamrazenie a mamy čakali na ďalšie inštrukcie;

- mamy nútili deti, aby robili to, čo chceli ony: napr. malý Jakub sa schovával v tuneli, mama ho neustále vyzývala k tomu, aby vyliezol von a tancoval ako Adamko; Jakub bol ostýchavý, nechcel sa zapájať, povzbudila som mamu, aby zostala s Jakubom tam, kde je teraz, aby ho nenútila „ukázať“, čo dokáže

 

Dá sa konštatovať, že rekvizity boli v centre, sústredila sa okolo nich a na nich pozornosť (+ checkovanie zo strany mám, čo ja na to). Vnímala som, že hračky sa pre nich stali „barličky“ v novej situácii, objekty známe, s ktorými vedeli, čo majú robiť. Deti aj mamy vchádzali do priestoru a prezerali si hračky. Možno v budúcnosti z mojej strany by sa žiadalo viac inštrukcií, usmernenie, porozumenie pre ich „neistotu“ a novosť situácie. Avšak akonáhle si mamy zvykli na situáciu, že dieťa vedie hru, nechávali veci plynúť, hračky išli do úzadia. U niektorých detí pretrvával silný kontakt s vecami a vzťah s mamou premosťovali cez veci.

 

4. - 5. – 6. stretnutie: POSTUPNÉ KONCENTROVANIE SA NA DIEŤA, ZVYKANIE SI NA TO, ŽE HRU VEDIE DIEŤA

 

- oboznamovanie sa s novým pohľadom na hru s dieťaťom, objavujú sa častejšie chvíle, kedy matka pozorne nasleduje dieťa, zvýšená koncentrácia na dieťa, focusing na dieťa, pozornosť venovaná jeho impulzom, nasledovanie štvornožkovania, podskakovania, emocionálna súhra

 

7. – 8. stretnutie: PRVÉ KOMENTÁRE

 

- prvé spätné väzby a komentáre napr. matka, ktorá sa sťažovala, že jej syn má roztekanú pozornosť, nikdy nevydrží pri jednej aktivite dlhšie ako minútu, je neposedný a veľmi rýchly, mala sama celkové tempo reči, pohybov a zmien veľmi rýchle. Dokonca aj keď malo dieťa viesť pohyb či hru, navrhovala, čo by sa dalo robiť a robila zmeny často a náhle. Potom, čo som ju povzbudila k tomu, aby si všimla vlastné tempo, že niekedy vovádza zmeny nečakane a Matej sa jednoducho nedokáže tak rýchlo presmerovať, si uvedomila túto skutočnosť a nastala v ich vzťahu viditeľná zmena. Matka sa upokojila, akoby si „vydýchla“, nechávala väčší priestor pre syna, a tým sa ich aktivity, zmeny a pohyb „spomalil“.


- hra s drobnými hračkami, vankúšmi, fit-loptou

- PLACHTA kolísanie: deti sa nevedeli nabažiť húpania v plachte

 

Rekvizity sa ocitli akoby „medzi“ nimi. Koncentrácia na dieťa. Bolo viditeľné aj postupne zvyšujúce sa zaangažovanie zo strany detí i mám. Mamy svojou otvorenou pozíciou nechávali deťom priestor; dych sa prehĺbil (prítomnosť emócií), začali pribúdať pohyby celého tela, nielen periférie, jasnejší focus

 

 

9. – 10. stretnutie ZLOM – RYTMUS - PROCES

 

povzbudila som mamy, aby si všimli rytmus, v akom sa ich dieťa hýbe a išli za ním, mohli ho aj modelovať, hrať sa s ním, improvizovať, navrhovať niečo nové dieťaťu, aj sa vracať k pôvodnému rytmu: RYTMUS rozhýbal dvojice mám s deťmi; u dvojice, ktorá so doteraz kontaktovala iba cez hračky (absentoval priamy dotyk) sa objavil kožný kontakt, mama nasledovala Nikolku, dokonca išla po štyroch, zvýšené zaangažovanie mamy umožnilo byť spolu v pohybe, strnulý pohyb, zadržaný dych, nehybné centrum vystriedalo vysoké zaangažovanie, mama „zliezla“ z výšky na kolená, na úroveň dcérky; spolu sa smiali

- mamy si začali užívať proces, postupne sa strácala pevná štruktúra (aj keď poradie aktivít zostávalo nemenné, skôr išlo o čas) , stretnutia začali byť spontánnejšie, vyplnené pohybom a emóciami

- nová aktivita, ktorá napomohla zvýšeniu zaangažovania detí a mám: s pani Majkou (osoba z Rodinného centra) sme s veľkými plyšovými hračkami naháňali deti, mamy ich mali chrániť a vlastným telom vytvoriť úkryt. Na záver aktivity som vždy dala pozor, aby sme zvery nakŕmili a dali spoločne s deťmi spať. Niektoré deti ich aj pohladili.

 

Rekvizity:

  • hračky boli v pozadí, deti ani mamy im nevenovali pozornosť
  • deti po vstupe do miestnosti si spontánne brali vankúše, na ktorých sme robili úvodné predstavovanie sa, sadali si do kruhu a hýbali sa
  • veľké plyšové hračky, ktoré sme použili pri novej aktivite (p. Majka a ja)
  • plachta, húpanie

 

Boli to stretnutia, na ktorých účastníci sami od seba takmer vôbec nepoužívali predmety. Boli zameraní na seba, na vzťah medzi nimi, na pohyb... Objekty boli akoby po stranách, podporovali vzťah, ale neboli dôležité. Koncentrácia na pohyb, na telo, na vzťah.. hračky sa stávajú súčasťou niečoho väčšieho.

 

11. – 12. – 13. stretnutie MOULDING – BEZPEČNÝ ÚKRYT

 

- štruktúra ustupuje, do popredia sa dostáva proces

- húpanie ustúpilo a nahradili sme ho aktivitou stavania bezpečného úkrytu s použitím objektov v priestore (stoličky, kreslá, tunel, lopta, plachty etc.)

Rekvizity už nepotrebujú mať jasný význam (napr. použitie stoličky na stavanie úkrytu, nie iba na vyliezanie a zliezanie). Objavuje sa výrazne prvok tvorivosti, čo nesporne súviselo s procesom a prenechaním iniciatívy deťom, prvok otvorenosti a čakania, nenáhlenia sa, zvedavosti.

- spontánne sa po „vyjašení“ sa objavil čas „sýtenia“ sustaintment, oddychovanie pod plachtami, mamy objímali svoje deti, moulding, prehĺbený dych, spomalené tempo, emocionálne zaangažovanie

 

14. -15. stretnutie ZÁVER

 

- zvláštnosťou 14. stretnutia bolo, že deti akoby nepotrebovali mamy. Hrali sa spolu, nadväzovali veľmi intenzívne kontakty, naháňali sa, spolu podskakovali, dokonca počas improvizácie deti sa kontaktovali zvukmi, rytmom. Je však pravdou, že to celé sa dialo aj preto, lebo mamy sa začali viac kontaktovať so sebou, boli sústredené na novorodeniatko, ktoré jedna mama so sebou priniesla, nebola taká koncentrácia na vlastné dieťa (-), avšak vzniklo z toho niečo veľmi pekné: deti sa spolu hrali

- pozn. na stretnutí som vystupovala ako jedna z nich, pretože som mala so sebou vlastné dieťa, veľmi to ovplyvnilo celú atmosféru stretnutia, môjho zaangažovania, mamy sa nechali sa inšpirovať našou pohybovou improvizáciou

- aj keď hodina bola veľmi intenzívna a hravá, bola akoby rozlúčková, atmosféra bola uvoľnená, improvizácia trvala do konca hodiny

- počas 15. stretnutia bolo veľa acting-outov; deti neposlúchali, vzniklo napätie, jedno dieťa s mamou bolo úplne stiahnuté, nezaangažované

- aktivita s balónmi (Laura chcela prasknúť balón, mama jej to nechcela dovoliť; aj iné deti sa pridali, chceli balón prasknúť; napadá mi metafora, že deti chceli niečo ukončiť, prasknúť, mamy im to nechceli dovoliť – vzniklo napätie z rozlúčky; nevypovedané – nespracované)

- od polovice stretnutia sa chceli mamy rozprávať, zaangažovanie do pohybových aktivít výrazne kleslo

- rozlúčková hra s balónmi (chcela som vymyslieť niečo špeciálne a tiež aj niečo, čo by si deti mohli so sebou zobrať, ako malú pamiatku na spoločné stretávanie sa)

 

- hračky

- fit-lopta

- veľké kusy látok

- balóny

 

 

OTÁZKY, ktoré by sa mohli stať predmetom výskumu v budúcnosti:

 

Všimla som si, že pohybový prejav matky, ktorý je výrazom spôsobu jej bytia vo svete, v mnohom súvisí s pohybovým prejavom dieťaťa, ktorý je rovnako výrazom jeho fungovania vo svete, ale zároveň mu dáva kontext, v akom sa hýbe vo svete a vysvetľuje si ho. Zaujíma ma, ako tieto dva fenomény spolu súvisia. (Samozrejme, nezanedbateľnú úlohu má v tomto otec a iní členovia rodiny. )

 

Zaujíma ma, akým spôsobom by sa dali matky viesť, či rozvíjať, aby dokázali vytvárať priestor pre dieťa, v ktorom by dieťa nemuselo zrkadliť matku, preberať jej emócie, alebo sa prispôsobovať jej emočnému stavu, ale matka ponúkla v tvári „bielu plochu“ na ktorú dieťa projikuje seba a poznáva sa.

 

 

 


Literatúra:

 

J. Kestenberg Amighi – Susan Loman – Penny Lewis – Mark Sossin: The Meaning of Movement (Developmental and Clinical Perspectives of the Kestenberg Movement Profile); Routledge 1999

 

Garry L. Landreth: Play Therapy The Art of the Relationship; Accelerated Development 1991

 

Susan Loman, Hillary Merman: The KMP: A Tool for DMT; American Dance Therapy Association 1996

 

H. Marcus a kol. Development of the Young Child as Expressed Through Bodily Movement; published in Journal of American Psychological Associacion 1971

 

Bonnie Meekums: Back in Touch (parent-child relationship building through dance); Leeds Family Service Unit 1988

 

Bonnie Meekums: DMT with mothers and young children at risk of abuse; The Arts of Psychotherapy, Vol 18, 1991

 

Bonnie Meekums: poznámky v rámci výcviku DMT - Warszawa

 

Daniel N. Stern: A View from Psychoanalysis and Developmental Pscyhology (Interpersonal World of the Infant); kapitola 7

 

Suzi Tortora: The Dancing Dialogue (Using the Communicative POwer of Movement with Young Children); Paul H Brookes 2006

 

D. W. Winnicott: Playing and Reality; Routledge London and New York 1971