« Spať na zoznam

 

Detská psychológia a patopsychológia dieťaťa

Skúsenosti s improvizačnými tanečnými cvičeniami a ich vplyv na výkon v testoch tvorivosti

Mgr. Monika Stehlíková Lešková


Úvod a súčasný stav problematiky


    V súčasnosti vzrastá záujem o pohybové a tanečné aktivity vzhľadom na ich účinky na zdravý a harmonický rozvoj osobnosti. Jedným z efektov cvičení, ako sa zdá, je aj rozvoj tvorivosti. Všetko, čo žije, sa hýbe a dá sa povedať, že pohyb je jednou z najprirodzenejších aktivít ľudskej bytosti. Napriek pestrej histórii tanca a jeho rôznorodému ponímaniu v spoločenskom i kultúrnom kontexte, patrí tanec medzi najstaršie umelecké prejavy človeka.

 

    Podľa Gardnera tanec alebo iná fyzická aktivita kvantitatívneho alebo kvalitatívneho charakteru podporuje všetky zručnosti potrebné pri tvorivosti (Schwarz, 1993). Dokazujú to výskumy J. Gondoly a B. W. Tuckmana (1985), ktorí skúmali efekt fyzických cvičení na tvorivosť; S. E. Tadlockovej (1980), ktorá sa zamerala na exploráciu prínosu telesnej výchovy na rozvoj tvorivosti; K. E. Curnowovej a E. T. Turnerovej (1992), ktoré dokázali nárast tvorivosti po absolvovaní programu zostaveného z fyzických cvičení doprevádzaných hudbou.

 

    Kvalitatívne odlišný je prístup, ktorý v pohybovej aktivite zahŕňa improvizáciu. Improvizácia je „slobodné hýbanie sa s cieľom nájsť alebo vymyslieť nové pohyby, vzorce alebo frázy, pričom prekračujeme nám známy pohybový slovník. Môžeme to prirovnať k spontánnemu vymýšľaniu melódií v džezovej hudbe alebo k hraniu sa s hlinou predtým, ako sochár vymodeluje figúrku (in Alter, 1999, s.469).

 

    „Improvizačné cvičenia vedú k individuálnemu tanečnému prejavu. Deti sa postupne osamostatňujú, majú možnosť uplatniť svoje nápady a tvorivé schopnosti. Úlohou učiteľky je uviesť deti do okruhu vhodných predstáv, musí im poskytnúť určitú zásobu vyjadrovacích prostriedkov a takisto v priebehu improvizácie ich nenápadne usmerňovať“ (Kurková, 1984, s.5). Podobne to funguje aj u adolescentov a dospelých. Pri improvizačných tanečných cvičeniach si formu a štýl určuje každý sám. Pohyb vzniká spontánne a plynulými prechodmi vzniká tanec. V oblasti kreatívneho tanca nás viac ako umelecký prejav a jeho umelecká hodnota zaujímajú pohybové vlastnosti, intra a interpsychické vzťahy, ktoré sa pri takejto telesnej aktivite objavujú. Ústredným princípom je prepojenie  pohybu a emócií (podľa Payneová, 1999). Produktom improvizácií v pohybe a tanci je nehmatateľný výtvor, ktorý je súčasťou zážitku a skúsenosti.

 

    Tento prístup k telesným cvičeniam využila M. Hansonová (1992). Zaznamenala nárast faktorov tvorivého myslenia na hladine významnosti 0,05.; zvlášť merala nárast tvorivosti v pohybovom prejave.

 

    Aj keď pohybové improvizačné cvičenia sú súčasťou programov na rozvoj tvorivosti (Torrance, 1972 in Salbot, Sabolová, 1998; Hlavsa a kol., 1980; Kováčová, 1983; Kováč, 1986), aby boli jediným nástrojom intervencie je vzácnosťou. Program na rozvoj pohybovej tvorivosti, ktorý pre deti predškolského veku vytvorili M. Ďuriček, M. Ďuričeková (1986) je na našom území unikátny. Autori zaznamenávali iba zmeny v pohybovom výraze a tvorivosti v pohybe, aj keď v závere práce predpokladajú, že rozvojom pohybovej tvorivosti sa rozvíja aj celkové tvorivé myslenie. M. Ďuriček (1986) rovnako vypracoval program na rozvoj tvorivosti, ktorý bol orientovaný na intelektovú prípravu hráčov. Autor program pokladá za vhodnú metódu rozvíjania hernej tvorivosti a herného myslenia. Zaujímavým prínosom v tejto oblasti majú aj práce E. Trunečkovej (1991) a N. Vladovičovej (1991), ktoré poukazujú na vplyv pohybových hier na osobnosť žiaka. Podľa autoriek samostatná tvorba a improvizovanie na hudbu rozvíja ich citovosť, rozumové funkcie a estetičnosť.

 

    Naše skúsenosti korešpondujú s názormi vyššie spomínaných autorov, zvlášť s M. Hansonovou, že zmeny v motorickej tvorivosti, ktorá sa prejavuje v schopnosti improvizovať, variovať a komponovať (Hanson, 1992) sú viditeľné a možno ich pozorovať aj po časovom odstupe. Pri improvizačných cvičeniach sa počas práce s pohybovým materiálom využívajú princípy úloh určených na rozvíjanie tvorivých schopností ako senzibility, fluencie, flexibility, originality ale i redefinície a elaborácie. Ak by sa tu uplatňoval nešpecifický transfer, dá sa predpokladať, že tanečné improvizačné cvičenia nesú v sebe potenciál rozvíjať tvorivosť, a to nielen pohybovú.

 

 

V našej práci sme sa pokúsili odpovedať na otázku:

 

Je možné improvizačnými tanečnými cvičeniami docieliť pozitívne zmeny v prejavení sa tvorivého potenciálu (konkrétne v kresbovej produkcii, pričom nebude figurálna tvorivosť priamo stimulovaná)? Ak áno, aký veľký je ich možný efekt na rozvoj tvorivého myslenia?

 


Priebeh výskumu a metodiky

 

    Výskum pozostával z niekoľkých etáp v časovom rozpätí od apríla 1999 do januára 2001. Samotný experiment pozostával z troch samostaných víkendových seminárov, ktoré boli určené na rozvoj improvizácie v pohybe a tanci. Na začiatku tvorivých dielní boli účastníci (N=31) požiadaní, aby vyplnili Urbanov test tvorivého myslenia, formu A. Probandi neboli oboznámení s tým, že ide o metodiku, ktorá identifikuje tvorivé myslenie. Potom nasledovala intervencia, ktorou bol nácvik improvizačných tanečných techník v trvaní cca. 18 vyučovacích jednotiek (1 vyučovacia jednotka=45 min) počas 2 – 3 dní. Na záver posledného stretnutia sme účastníkov požiadali, aby nám „nakreslili ešte jeden obrázok“, t.j. formu B Urbanovho testu. Časová náročnosť obidvoch foriem bola 10 – 15 minút.

 

    Pre Urbanov test tvorivého myslenia – kresbový (ďalej iba TSD-Z) sme sa rozhodli vzhľadom k tomu, že test je jednoduchý na administráciu i vyhodnocovanie; je použiteľný vo veľkom vekovom rozpätí; je kultúrne nezávislý; meria nielen kvantitatívne aspekty, ale i osobnostné; vykazuje uspokojivé parametre objektivity, reliability a validity a nie sú zistené signifikantné rozdiely pri skórovaní medzi pohlaviami.

    TSD-Z poskytuje hrubé posúdenie tvorivého potenciálu osoby. Autori pri tvorbe testu zohľadňovali nielen kvantitatívne čiastkové aspekty divergentného myslenia, ktoré sú len čiastkou obsiahleho konceptu tvorivosti, ale snažili sa zohľadniť aj kvalitatívne, obsahové, stvárňovacie a eleboratívne aspekty. Medzi osobnostno-špecifické aspekty, podľa autorov, patria ochota podstúpiť riziko, prekročiť hranice, ako aj humor resp.  afektívno-emocionálne momenty (podľa Urban, Jellen, 1993).

 

    Hlavnou intervenujúcou premennou boli improvizačné tanečné cvičenia. Dôležitým princípom je, že formu a štýl si každý určuje sám. Ide o cvičenia zážitkové, ktoré si vyžadujú aktívne zapojenie účastníkov do pohybových situácií, ktoré si často-krát vyžadujú nový prístup k už známym pohybovým vzorcom a stereotypom. Takmer celý proces (okrem inštrukcií) prebieha v rovine neverbálnej. Pohyb je hlavným prostriedkom sebaexpresie. Cvičenia svojou povahou podporujú rozvoj osobnostných charakteristík ako napr.: nezávislosť, experimentovanie, odvaha, autoregulácia, intuícia, túžba po sebazdokonaľovaní, zmysel pre humor atď. (podľa Payneová, 1999). To všetko sú vlastnosti typické pre tvorivé osobnosti (Baranová, 1993; Salbot, Sabolová, 1998; Szobiová, 1999; Zelina, 1990, 1995, 1996;).

 

    Cvičenia boli prevažne doprevádzané hudbou. Hudobné diela boli k jednotlivým cvičeniam vopred vyberané, aby sa zachovala jednotnosť externých faktorov u všetkých skupín.

 

    Počas tvorivých dielní sme sa rozhodli, Vychádzajúc z viacerých autorov (Payneová, 1999; Šimanovský, 1998; Valenta, 1999), pre nasledujúcu štruktúru jednotlivých stretnutí (v zátvorke uvádzame konkrétne príklady):

 

  1. Pozdrav inštruktora so skupinou (napr.skupina stojí v kruhu. Inštruktor  privíta účastníkov a povzbudí ich k tomu, aby telo vyjadrili, ako sa cítia. Ako prvý ukáže pohybový tvar (body shape), ktorý vyjadruje jeho emócie. Celá skupina tvar zopakuje. Následne jeden po druhom ukazujú svoje pohybové tvary, ktoré znároňujú ich náladu a celá skupina im odpovedá zopadkovaním ich gesta.)

  2. Rozcvička - rozohriatie: zväčša ide o fyzickú aktivitu, zameranú na celkovú aktivizáciu tela: prehĺbenie dýchania, zvýšenie tepovej frekvencie (aeróbne cvičenia), zvýšenie reakcie-schopnosti tela a jeho príprava na nácvik improvizačných tanečných cvičení. Niekedy sme úvodom zaradili aj niekoľko dynamických hier;

  3. Ak sa nejedná o prvé stretnutie Mobilizácia predchádzajúcich vedomostí v oblasti pohybových vzorcov; techník; improvizácie, (napr. maximálne využitie celého povrchu tela pri explorácii priestoru alebo povrchu objektov; vyplnenie priestoru telom vo všetkých smeroch a rovinách a pod.).

  4. Úvod do témy: závisí od konkrétneho cieľa skupiny a témy stretnutia. Tému postupne budejeme od najjednoduchších cvičení k zložitejším. Využívame hry a cvičenia s prvkami improvizácie, ktoré niekedy zdanlivo nesúvisia s témou, ale pripravujú členov skupiny na hlavnú činnosť (napr. ak je hlavnou témou: improvizácia horných končatín, účastníci sa na začiatku hrajú pohybovú hru, v ktorej chodia po priestore a ak sa s niekým stretnú, navzájom sa naučia jeden pohyb hornej končatiny alebo jej izolovanej časti narp. dlaň, lakeť apod. Neskôr pohyby opakujú a spájajú do celkov.).

  5. Hlavná činnosť, realizácia cieľa, t.j. tematické improvizačné cvičenie: je najpodstatnejšou fázou. Zaberá približne 50% času stretnutia. Koncentrácia na aktivity a motivácia k činnosti by mali dosiahnuť kulminačný bod (ak zotrváme pri téme horných končatín, po uvedení účastníkov do teoretickej časti, ktorá zahŕňa oboznámenie, v akých rovinách môže prebiehať pohyb, ako využiť priestor, smer pohybu, jeho intenzitu a časový faktor, nasleduje praktická časť, v ktorej si teoretické poznatky v praxi vyskúšajú).Hlavná činnosť často krát končí tzv. Performance, kedy si účastníci na základe štruktúrovanej improvizácie pripravia sekvenciu pohybových vzorcov - spoločný tanec.

  6. Záver patrí času reflexie, kedy účastníci prezentujú svoju skúsenosť, zážitok a pocity. Niekedy sa dá prednosť vytíšeniu a relaxácii.

    Jedno stretnutie najčastejšie trvalo 4 vyučovacie jednotky (180 min), z toho 20% pozdrav a rozcvička; 10-20% úvod do témy; 50% hlavná činnosť; 10-20% bolo vyhradených na čas reflexie a relaxácie. Nami zostavený program nácviku improvizačných cvičení mal tri hlavné témy: práca s hornými končatinami, dolnými končatinami a zvlášť chodidlami

 

Cieľom cvičení bolo:

a/rozšírenie pohybových vzorcov: technické a koordinačné cvičenia; udržanie rovnováhy; správne držanie tela. Cvičenia boli radené v 1.  2. a 6. fáze;

b/improvizácia, ktorá bola využívaná hlavne v 3. a 4. fáze, pričom prvky improvizácie sa objavovali takmer vo všetkých fázach.

 

 

Výskumný súbor

 

    Pracovali sme s troma skupinami. Výskumný súbor tvorilo 31 účastníkov. Výber nebol náhodný; výskumný súbor pozostával z ľudí, ktorí sa prihlásili na víkendový seminár improvizácie v pohybe a tanci. Dá sa predpokladať, že vnútorne očakávali rozvoj ich pohybovej improvizácie, expresie a výrazu.

Priemerný vek 21,2 rokov. Veľké percento (67%) tvorili ženy. Predchádzajúce tanečné skúsenosti sa nevyžadovali, ale neabsolvovanie hodín tanečných a pohybových improvizácií bolo podmienkou.

    Kontrolnú skupinu tvoril rovnaký počet probandov (N=31; 67% ženy), s rovnakým priemerným vekom (22 rokov), vzdelaním (zväčša SŠ, študenti VŠ) a miestom bydliska korešpondujúcim s miestom víkendového seminára (Sabinov, Žilina).

 

 

Výsledky

 

Pre prehľadnosť výsledky ponúkame v niekoľkých tabuľkách.

 

    V tabuľke č. 1 jasne vidíme, že rozdiely hodnôt vo výsledkoch testov tvorivého myslenia pred a po absolvovaní seminára sa pohybujú v rozpätí 10,11 až 14,30 bodov.

 

Tabuľka č. 1: Porovnanie troch experimentálnych skupín

 

exper. skupina

 priemerné skóre ante-merania
priemerné skóre post-merania
 priemerné skóre/medián* diferenciálu (post-ante)
 testocacie kritérium v absolutnej hodnote
 1. N=13
 18,0769  32,384  14,3077  T=4,444
 2. N=9
 28,0000  38,1111  10,1111  T=2,453
 3. N=9
 20,1111  32,1111  11,0000  Z=2,666


* Poznámka: V experimentálnej skupine č.3 uvádzame medián, pretože v tomto súbore sme aplikovali Wilcoxonov neparametrický test, ktorý je založený na hodnotách mediánov.

 

Vo všetkých skupinách sú rozdiely signifikantné. V prvej skupine na hladine významnosti 0,0005; v druhej 0,02 a v poslednej, tretej 0,004.

 

Výsledky ukazujú, že medzi skupinami nie sú signifikantné rozdiely. To nám potvrdila aj Kruskal-Walisova analýza rozptylu (Chi-square=1,107; stupeň voľnosti df=2; signifikancia 0,575).

 

 

 

    V kontrolnej skupine sme nezaznamenali výrazné zmeny v skórych vo forme A a B. Vzhľadom na to môžeme konštatovať, že v nami skúmanej populácii nedochádza k zvýšeniu skóre tvorivosti v dôsledku známosti materiálu, učenia, latentnej doby alebo zvýšeniu citlivosti pri práci s formou B Urbanovho testu tvorivosti. Priemerná hodnota diferenciálu bola v kontrolnej skupine (-0,7), čo znamená, že v nami skúmanej populácii dokonca výkon mierne klesol.Výsledky zaznamenáva tabuľka č. 2.

 

Tabuľka č. 2: Porovnanie troch kontrólnych skupín

 

kotntrolná skupina priemerné skóre ante-merania priemerné skóre post-merania priemerné skóre medián* diferenciálu (post-ante)
testovacie kritérium v absolut. hodnote signifikancia
1. N=13 28,13 29,00 0,85 T=0,36 0,726
2. N=9 36,22 33,67 0,00 Z=0,14 0,888
3. N=9 32,33 31,22 -1,11 T=1,51 0,169

 

Zaujímalo nás, aká je miera efektu tanečných improvizačných cvičení na tvorivosť. Výsledky zaznamenáva tabuľka č. 3.


Tabuľka č. 3: Korelačné koeficienty miery efektu v experimentálnych skupinách

 

exper. skupina testovacie kritérium - Z signifikancia koleračný koeficient miery efektu Rs
1. (N=13) 3,041 0,001 > 0.78
2. (N=9) 2,047 0,0205 > 0.63
3. (N=9) 2,666 0,004 > 0.76

 

    Z tabuľky čítame, že u všetkých skupín bol korelačný koeficient miery efektu menší ako 0,63. Je to pomerne vysoké skóre a predstavuje silnú mieru efektu (podľa Ritomský, 2000-2001). Z výsledkov sa teda dá usudzovať, že tanečné improvizačné cvičenia majú možnosť rozvíjať tvorivosť.

 

    Vzhľadom k tomu, že náš príspevok možno považovak iba za sondu do problematiky, overenie nami získaných výsledkov si vyžaduje dlhodobé sledovania pri čo najvyššej miere kontrolovateľnosti fluktuácie vonkajších premenných; výber by mal byť náhodný a vzorka rozšírená. Aj keď výsledky vzhľadok k malej časovej dotácii ako aj nízkemu počtu porbantov nemôžeme zovšeobecňovať, pokladáme ich za veľmi zaujímavé a povzbudivé pre pokračovanie v tejto práci.

 

Diskusia

 

    Na základe zistených údajov a ich analýzy sa dá konštatovať, že sa potvrdila nami stanovená hypotéza. Tanečné improvizačné cvičenia mali signifikantný efekt na nárast tvorivosti v nami sledovanej populácii.

 

  Opierajúc sa o H. Gardnerovu teóriu (in Goleman 1997, s.45-47), všetci účastníci mali rovnakú mieru motorickej inteligencie, t.j. rovnaké predchádzajúce skúsenosti, vedomosti, boli približne na rovnakej pohybovej, koordinačnej a kondičnej úrovni. Podľa autora, pohybová (telesno-kinetická) inteligencia napomáha rozvoju všetkých ostatných typov inteligencie. Na dôvažok posilňuje tvorivosť (tamtiež). Počas našich hodín tanečnej improvizácie sme rozvíjali vyššiu, doplňujúcu úroveň pohybovej inteligencie, t.j. tvorivú zložku v pohybe. Jej rozvíjaním sme rozvíjali aj „inú“ zložku tvorivosti. S názorom H. Gardnera, že „tanec alebo iná fyzická aktivita kvantitatívneho alebo kvalitatívneho charakteru podporuje zručnosti potrebné pri tvorivosti“ (in Schwarz, 1993, s.9), môžeme na momentálnej poznatkovej a empirickej úrovni súhlasiť.

 

    Problematika účinku pohybu na tvorivosť je však ešte málo preskúmaná. V oblasti improvizačných tanečných cvičení prevláda intuícia nad serióznym výskumom. Máme ambíciu v našej sonde pokračovať a prispieť tak k rozvoju programov zameraných na uvoľnenie kreatívneho potenciálu nielen u detí, ale aj u dospelých. Uvedomujeme, že naša práca má mnohé praktické nedostatky, ktoré súvisia hlavne s (na našom území) málo rozšírenou problematikou pohybovej analýzy a možnosti exaktne zaznamenávať posun v pohybovej produkcii probantov.

 

 

Záver

 

    Tanečné improvizačné cvičenia uvoľňujú atmosféru a poskytujú priestor pre humorné, vtipné a neobvyklé riešenia pohybových problémov. Musíme však konštatovať, že improvizáciou v pohybe a tanci nie je možné rozvíjať tvorivosť neohraničene. V prvých fázach programov na rozvoj tvorivosti svojím charakterom, možnosťou slobodne a spontánne sa prejaviť sú vynikajúcim prostriedkom ako skupinu spoznať a zachytiť jej dynamiku. Potom by mali nastúpiť cvičenia a techniky, ktoré následne povzbudzujú tvorivú produkciu s iným materiálom, predovšetkým verbálnym.

 

    Predpokladáme, že do istej miery rozvíjajú aj celkové tvorivé myslenie, ak sme tu uplatnili teóriu nešpecifického transferu nadobudnutých schopností. Avšak je len prirodzené, že istý druh tvorivosti si vyžaduje špecifické vedomosti, skúsenosti a prístup.

 

 


Literatúra:

Alter, J.B.(1999) : Dance and Creativity. In: Ramachandran, V.S. 1999,

 

Baranová, E.: Tvorivosť na hodinách hudobnej výchovy. Banská Bystrica, PF Univerzita Mateja Bella 1993.

 

Curnow K.E. – Turner E.T.: The Effect of Exercise and Music on the Creativity of College Students. The Journal of Creative Behaviour, Vol. 26, 1992, N. 1, 50-52.

 

Ďuriček, M.: Rozvíjanie tvorivosti mladých talentov v športových hrách. Prešov, Metodické listy (12) 1986.

 

ĎURIČEK, M.: Tvorivosť v športových hrách. Bratislava, Šport 1989.

 

Ďuriček, M. – ĎURIČEKOVÁ, M.: Rozvíjanie tvorivosti detí predškolského veku. Psychológia a patopsychológia dieťaťa, 21, 1986, 6, 525-531.

 

Goleman, D.: Emoční inteligence. Praha, Columbus 1997.

 

Gondola J.C. – Tuckman B.W.: Effects of a Systematic Program of Exercise on Selected Measures of Creativity. Perceptual and Motor Skills, 1985, 60, 53-54.

 

Gondola J.C.: the Enhancement of Creativity Through Long and Short Term Exercise Programs. Journal of Social Behavior and Personality, Vol. 1, 1985, N. 1, 77-82.

 

Hanson, M.A.B.: Developing the Motor Creativity of Elementary School Physical Education Students (Creative Movement). Dissertations, Univerzita of Georgia, 1992. Http://newfirstsearch.oclc.org/1999.

 

Hlavsa, J. - Balonová, E. -  Kolaj, D.: Efektívnosť skupinového výcviku tvorivosti. Československá psychológia, 24,1980, 6, s.503-507.

 

Kováč, T.: Vývin tvorivosti detí predškolského veku a možnosti jeho stimulovania. Kandidatská práca, Bratislava, 1986.

 

Kováčová, E.: Možnosti stimulácie rozvoja osobnosti detí z detských domovov uplatnením tvorivých programov. Kandidatská práca, Bratislava, 1983.

 

Kurková, L.: Hudebně-pohybová výchova šestiletých až osmiletých detí. Praha, SPN 1984.

 

Payneová, H.: Kreativní pohyb a tanec ve výchově, sociální práci a klinické praxi. Praha, Portál 1999.

 

Ritomský, A.: Štatistika pre psychológov. Skriptá, nepublikované, šk. r. 2000-2001.

 

Salbot,V. – Sabolová,G.: Tvorivosť a jej rozvíjanie v škole. Banská Bystrica, PF Univerzita Mateja Bella 1998.

 

szobiová, e.: Tvorivosť. Od záhady k poznaniu. Bratislava, Stimul 1999.

 

Schwartz, P.: Creativity and Dance: Implications for Pedagogy and Policy. Arts Education Policy Review, Vol. 95, 1993, N. 1, 7-16.

 

Šimanovský, Z.: Hry s hudbou a techniky muzikoterapie. Praha, Portál 1998.

 

Tadlock, S.E.: The Effect of a Basic Movement Education Program on the Creative Thinking Skills and Self-Concept of Gifted Sudents. Dissertations, Illionis University, 1980. Http://newfirstsearch.oclc.org/1999.

 

Torrance, E.P. 1972 (v: Salbot, V. -  Sabolová, G. 1998).

 

TRUNEČKOVÁ, E. – Sameková, Z.: Teória a didaktika gymnastiky. BB: PF UMB 1991, 82-84.

 

Urban, K.K - Jellen, H.G.: Test Zum Schopferischen Deken – Zeichnerisch (TSD –Z). Hannover, HEFE 1993.

 

Valenta, M. – Reisman, M.: Drama terapia. Olomuoc, Netopejr 1999

 

VLADOVIČOVÁ, N.: Pohybové hry. BB: PF UMB 2001, 30-33.

 

Zelina, M.: Rozvoj tvorivosti detí a mládeže. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1990.

 

Zelina, M.: Stratégia a metódy rozvoja osobnosti dieťaťa. Bratislava, Iris 1996.

 

Zelina, M.: Výchova tvorivej osobnosti. Bratislava, Univerzita Komenského 1995.